Život v Londýne

Život v Londýne mi priniesol neskutočne veľa nových vecí, nových príbehov do môjho života. Jedným veľkým príbehom je moja kamarátka Klára. Keďže ste od rodiny a priateľov ďaleko, tie priateľstva tu... vznikajú veľmi silné. Aspoň ja to tak cítim medzi Klárou a mnou. Pretože je normálne, že jeden deň ste hore a jeden deň zase dole... A je strašne úžasné mať niekoho takého to pri sebe, ktorý Vám pomôže pri každej situácii. Či už pri dobrej alebo pri zlej... Vždy sa chápeme a navzájom podporujeme. A ďakujem mojej domácej rodine, že som ju mohla spoznať! (moji domáci a jej domáci sú kamaráti a tak nás spriatelili) pamätám si, keď sme sa mali stretnúť prvýkrát na Mill Hill Brodway a naše stretnutie nevyšlo, sme sa minuli... jedna tam stepovala 10 minút, druhá tam stepovala 10 minút, ale ani tak sme sa nestretli. O mne môžem povedať, že ok blondína :) ale Klarča je brunetka!!!! :)))) takže naše stretnutie vyšlo na druhýkrát a to nás spojilo nastálo... Každý deň trávime spolu, ohováraním našich host rodín, riešime život, minulosť, prítomnosť, budúcnosť. Ženy čo Vám poviem :) stále mame o čom kecať :) veľa ľudí som tu stretla, veľa kamarátstiev som tu nadobudla, ale Klára je TOP spomedzi všetkých. Veľa máme spoločného... aj keď občas sa naše názory líšia, ale predsa nemôžme byť rovnaké, to by náš časom nudilo :) Občas som aj prekvapená, že si nelezieme na nervy, lebo predsa od septembra dennodenne spolu... wau to je čo povedať :) ale ani raz sme nemali ponorkovú nemoc :) Zasvetila som ju do sveta cvičenia, čo som rada, že ju to veľmi chytilo, lebo skoro každý deň navštevujeme fitness. Ja som rada, že mám partáčku a ona je rada, že ma takú skvelú učiteľku ako som ja :)))) . Ak by niekto chcel fitness trenérku, tak beriem na hodinu 40 libier. Ďakujem za pochopenie :))))
Na začiatku žitia v Londýne sme každý víkend chodili na Oxford street a jasné, že na nákupy, každú výplatu sme oplieskali behom pár sekúnd :))) Jasné, že sme aj pobehali všetky pamiatky, pre mňa to bolo prvýkrát, Klarča tu už bola minulý rok dva mesiace, takže nám ukázala všetko ako sa pohybovať metrom, busom a atď...
Troška som smutná ako sa tu rýchlo ľudia menia... Prichádzajú a zase odchádzajú... Stretla som ľudí asi z každého kúta sveta, keďže Londýn je mix národov. Či už v škole som spoznala ľudí alebo niekde na party alebo len tak v metre :)) kedže som až taká priateľská a ja si všade nájdem nových kamarátov :))). Podstatná kamarátka z Londýna je aj moja bývala susedka Lorien z Francúzska, tiež sme prežili pekné zážitky spolu, len bohužiaľ ona nás opustila už v auguste, vrátila sa späť do svojej krajiny, ďalšia kamarátka oproti môjho domu Romana z CR, tiež veľmi zlatá babuľa, no ona tu vydržala mesiac, mala veľmi zlú rodinu a z tejto zlej skúsenosti už nechcela skúsiť novú rodinu. A takto sa babule striedajú dokola. Treba spomenúť aj Dominiku, ktorá sa pozná s Klárou od strednej školy a spolu išli robiť au pair. Bývala v našej časti Sever Londýna, ale asi po pol roku zmenila rodinku a teraz je pre zmenu na juhu, kde má super rodinku. Takže tým, že zmenila bývanie a nás to delí medzi nami zhruba hodina a pol cesty metrom sa stretávame veľmi málo.
Navštevujem anglickú školu - Crest school of English od septembra až do teraz. Práve tento utorok 1.5 je moja posledná hodina, kedže ma teraz čakajú štátnice o mesiac a musím sa učiť, tým pádom som si dala anglickú školu, len do 1.5. V tejto škole som stretla úžasných ľudí a super učiteľov. So študentami si dohadujeme rôzne party, akcie, posedenie na kávičkach, v parkoch a atď. Všetci sú veľmi priateľskí a rôznych vekových hraníc. Je pre mňa obdivuhodné, že človek na dôchodku sa dá  na výlet do Londýna za učením angličtiny.  Nedá sa vždy so všetkými študentami stretnúť, väčšinou sme taká partia a do tej hlavnej partii patria Maďarky Regi a Andi. Strašne mám rada tieto dievčatá a som rada, že som ich spoznala. Tak isto aj v škole ľudia prichádzajú a zase odchádzajú, niektorým už končia víza, niektorý už musia ísť domov a atď... neznášam, keď sa máme lúčiť s niekym, ale vždy dúfame, že ho nevidíme naposledy... :)
Párty v Londýne sú ŠUPA!!!! Prvá naša party bola u Dominiky (keďže jej rodina bola odcestovaná na dovolenke a mala celý týždeň dom pre seba, prečo ho nevyužiť) kúpili sme si fľašku, veď snáď pre štyri baby fľaška vodky bude stačiť... vyšli sme z domu, popité už bolo, vysmiate ako lečá, vstúpili sme do metra a jedna zahlásila, že treba kúpiť ešte ďalšiu fľašku a vlastne prečo nie? :) takže na tretej zastávke metrom sme vystúpili, kúpili fľašku... a zase opäť nastúpili do metra smerom do centra Londýna... po vystúpení z metra von.. si nepamätám ja osobne nič :))) Klára stratila všetky doklady, celú peňaženku, ja som minula 50 libier ani neviem kde, asi som všetkým platila vstupné - proste neviem ... ale, že sme sa zabavili, nasmiali, troska popadali, ale čo je dôležité ráno som sa zobudila v Domčinom dome, s veľkou opicou, ale hlavne, že sme všetky žili!!!! :))) takže asi takto zhruba vyzerajú naše party v Londýne... ale postupom času bývame slušnejšie a slušnejšie.. s Klarčou si už kupujeme len dve fľašky vína, jednu pre mňa, jednu pre ňu :))))
asi takto by som zhrnula život v Londýne... je celý prekvapenia! nikdy nevieš, kde koho stretneš :)
(obr. prvá naša party v Londýne)

Prvé pocity a bývanie s rodinkou

Vstúpila som do domu a pri pohľade do obývačky Lisa (domáca) prebaľovala skoro trojmesačné bábätko menom Chloe :) . Privítanie bolo pekné, pýtali sa ma na let, neskôr sme si dali obed, v dome mali ešte pár pracovníkov, lebo pred mojim príchodom, sa len pár dni presťahovali. Všetko nové, čisté. Lisa mi ukázala celý dom a moju izbu s kúpeľňou, ktorá sa nachádza na treťom poschodí. Majú veľmi pekný, priestranný dom, celé to majú biele, aj keď nechcem to vidieť o pár rokov :). V priebehu rozprávania s domácimi, mi Lisa oznámila, že Sammy (vtedy 3 a pol ročný chlapec) je práve s Waynovou (domáci) sestrou u nich doma a príde do hodiny domov. Pomaličky som sa išla vybaliť a potom Sammy - postrah Denis :D prišiel domov. Ako darčeky som im priniesla malej - hrošíka na kočár, malému vrtuľník s autom (miluje vrtuľníky, čo som nevedela) a rodičom slivovicu. (Wayne skúšal slivovicu a povedal, že nikdy viac :) myslel si, že mu zhorí hrdlo :D nevie čo to je pravý alkohol ;) ). Prvé dva dni som bola s detičkami, Sammymu začínala škôlka až v polovičke Septembra. Keďže Chloe mala panický strach z nových ľudí, chcelo to čas, aby si na mňa zvykla. Na začiatku som bola troška prekvapená ako to celé funguje v cudzích rodinách. Každá au pair v rodine to má inak, no väčšinou Londýnske au pair to máme rovnaké, bohužiaľ nestaráme sa len o detičky, ale aj o domácnosť, takže to znamená, že nie len hranie s detičkami, ale aj upratovanie. Niektoré au pair toho majú viacej, niektoré menej, no ja našťastie pracujem len 5 hodín denne, niekedy aj menej. Po dvoch sme si sadli s Lisou a vysvetlila mi to ako to bude fungovať u nej, spomínaných 5 hodín, s tým, že doobeda sa upratuje a navečer dve hodinky som s detičkami. Na začiatku som bola veľmi prekvapená, kedže som porovnala pomer upratovania a bytie s deťmi ... Nebolo to ako tvrdili všade- 60% deti a 40% ľahké upratovanie. Ani neviem čo si predstavujú pod ľahkým a ťažkým upratovaním :) . Pretože ja v podstate robím všetko. Prekvapilo ma aj ohľadom varenia. Ona varí len deťom a  potom varí večeru pre ňu a Wayna. Takže ak som aj chcela jesť, musela som si navariť. A tak začalo moje prvé kuchárčenie, ktoré milujem!!!! :) Varím si dennodenne a hocijaké špecialitky :) Každý týždeň nám chodí nákup (ja si napíšem zoznam, čo by som rada papala-ona mi to objedná cez internet, jasné, že aj objedná im jedlo) a pán nám vyloží nákup do kuchyne a ja si môžem variť moje jedlá a skúšať niečo nové.
Na začiatku to nebolo ľahké pre mňa, predsa šok z upratovania, z jedla, ale čas ubiehal veľmi rýchlo, ja som sa naučila ich režim, ich system žitia, ich zvyky a všetko čo súvisí s ich spolužitím. Občas sme mali nejaké nezhody, ale vždy sa všetko ustálilo a išli sme ďalej. Detičky si na mňa rýchlo zvykli a to bolo pre mňa najdôležitejšie. Troška sa mi nepáči ich výchova, keď dieťa a rodič sa hádajú, rodič nechce povoliť, dieťa nechce povoliť ale nakoniec po hádke a plaču, dieťa zvíťazí, takže nevidím význam, ak rodič hovorí dieťaťu nie, aj keď nakoniec mu to dovolí. :) Na Vianoce som mohla ísť domov, čo ma veľmi potešilo, ale Silvestra som strávila s deťmi späť v Londýne. Deti spaním a ja s laptopom na posteli :)

Čas ubieha veľmi rýchlo, pár veci sa časom pomenilo, viac som s detičkami, chodí k nám upratovačka a už mi to ide len dole kopcom, zostávajú mi štyri mesiace v Londýne....

Odlet do Londýna

Môj odlet bol 8.9.2011 ráno o 10:00 hodine. Rozlúčenie s rodinou bolo veľmi bolestné, keďže rodina pre mňa znamená veľa a hlavne to šťastíčko, čo je celý život pri mne - moja MAMINKA. Som veľmi silná osobnosť, ale čo sa týka odlúčenia, moje srdiečko to zasiahne, neviem si predstaviť ako budem odchádzať do Ameriky :) Takže rozlúčenie prebehlo v slzičkách :) a šup si ho na letisko. Počas cesty na letisko v Bratislave sme chytili veľkú zápchu, stáli sme v zápche, len na začiatku Bratislavy a môj čas do odletu bola jedna hodina!!! Jediné, čo nás napadlo, ísť do pravého pruhu a všetkých bokom predbehnúť, keby nás videli policajti, už dávno nemáme vodičský preukaz a taká mastná pokuta, že by som ju splácala doteraz :)))) . Našťastie sa nič také nestalo a na letisko som dorazila zhruba pol hodiny pred odletom. Rýchlo som utekala na checking, vedela som, že zhruba dve kila mám navyše... Mala som 2,9 kg navyše a bohužiaľ na checkingu mi oznámil, že treba niečo vybrať alebo zaplatiť za kilo 20 eur. Čo mám vybrať dve kilá? všetko bolo len oblečenie, jediné, čo mi zostávalo, bolo zaplatiť 40 eur. (tých 0,9kg mi odpustil). Kabelku som mala bokom, takže som rýchlo otvorila príručnú batožinu, natlačila malú kabelku, ale čo sa mi stalo? zips sa mi tam rozišiel a nešlo mi s tým pohnúť, ani hore ani dole... OK nechala som to tak, bežala som rýchlo na kontrolu, aby som stihla nástup do lietadla. Lebo už hlásili, nech poslední cestujúci do Londýna - Stansted sa dostavia na gate ten a ten... Na kontrole som musela vytiahnuť laptop z príručnej batožiny, ktorý som mala na spodku batožiny, a keďže zips bol mimo prevoz, nevedela som čo mam robiť, skúšala som to otvárať, celá spotená, a až jeden pán mi pomohol a celé s tým sekol a otvoril mi to... vytiahla laptop, potom cele pobalila, sadla na kufor a zapla som zips. Rýchlo som zobrala všetky moje veci a utekala do gatu, predbehla som sa na pasovej kontrole, kedže na tabuli, bolo napísané - nastupovanie do lietadla. Rýchlo som utekala, ale všetko nakoniec dobre dopadlo a medzi poslednými som nastupovala do lietadla. Let prebehol normálne ... normálne ako vždy v Ryanair, všade málo miesta, najradšej mám, keď môžem sedieť pri krídlách, najviac priestoru (ale posledné štyri lety s nimi som nemohla sedieť pri krídlách, no mohla, ale za poplatok 20 eur :) no za tie peniaze si radšej kúpim rifle :)) ). Letisko Stansted v Londýne je pomerne dosť veľké, ale išla som za davom ľudí, takže nemala som sa kde stratiť, prešla som pasovú kontrolu a hneď som si išla vyzdvihnúť kufor, ktorý som mala pekne rozbitý (ešteže som ho mala obalený fóliou). Pri vystúpení z letiska ma čakal domáci s papierom, na ktorom bolo moje meno. Poznali sme sa z fotiek, ale tak pre istotu zobral papier s mojím menom. Cesta z letiska trvala hodinu, kecali sme, ja som mixovala moju angličtinu hocijako :)))) . Pocity z neho som mala veľmi dobré. Prichádzali sme k ich domu a ja som z google maps vedela zhruba kde  bývajú...

Prípravy na Londýnsku rodinku

Rozhodla som sa vycestovať do Londýna pomocou Cool Agent, kedže Student agency mi oznámilo, že mi vedia vybaviť rodinku tak do pol roka, lenže ja som potrebovala vycestovať za dva tri mesiace a nie za pol roka. Tak moje rozhodnutie padlo na Cool agent (môžem len doporučiť). Vyplnila som rôzne prihlášky, všetko sa to točilo len o detičkách, veď jasné, ak chceš byť au pair musíš mať vzťah k deťom :) Keďže som mala veľmi chabú angličtinu, bála som sa či rodinky budú mať o mňa záujem, ale predsa sa ich pár našlo, niektoré mi nevyhovovali a niektorým som zase ja nevyhovovala až potom padlo rozhodnutie na jednu menom Cofferovci.
Pár krát sme si volali a potom väčšinou e-mailovali, keďže oni kúpili dom a celý ho prerábali, nemali veľa času na komunikáciu a pritom na krku dve detičky. Blížiaci sa termín na odlet som bola viac a viac vystresovaná, nová kultúra, nová rodina, nové prostredie... ufff spánok som mala hrozný a najhoršie bolo na tom opustiť moju milovanú rodinu, aj keď maminka zahlásila, veď ja sa za dva týždne vrátim :) a bohužiaľ už tu ťahám 8 mesiacov!!! :) Balenie prebehlo "normálne" ako každá ženská potrebuje všetky veci zo skrine, ale všetko sa nedalo pobaliť, zobrala som len nutné veci. Najhoršie, čo bolo, bola príručná batožina povolený limit bolo 10 kg, ja som mala 15 kg a napráskaný tak, že do toho stojanu od Ryanair ani zďaleka sa nezmestil.

Ako to všetko začalo?

Rok 2011, máj: Príprava na bakalársku skúšku bola v plnom prúde, naučená už jeden štátnicový okruh a v tom bum som sa dozvedela, že môj školiteľ mi neuznal bakalársku prácu (aj keď počas písania bakalarskej práce bolo všetko v poriadku, no nesadli sme a skúsil mi spraviť zo života peklo) ale to sa mu nepodarilo, ma to ešte len posilnilo a posunulo ďalej a ďakujem jemu, že som tu, že môžem spoznávať svet, keby nebolo jeho, sedím na riti doma na Slovenskej rodnej zemi. Keďže naša škola neumožňuje v auguste opravný termín, môj ďaľší termín mi bol oznámený - bohužiaľ o rok. O rok? rana pod pás...  zatočil so mnou celý svet, ale teraz s odstupom času sa nad tým len pousmejem, (vtedy ma aj čakali Majstrovstvá Slovenska v kickboxe - áno viem divné, že práve ja som sa dala na taký šport :) ale z celej duše ho milujem) a na Majstrovstva som nešla, pretože som bola veľmi sklamaná, čo sa stalo ohľadom mojej školy. A tréner mi na to povedal, treba sa postaviť a ísť ďalej, aby som potom v budúcnosti neľutovala to, čo som mohla spraviť a nespravila, len kvôli jednej veci, ktorá sa dá napraviť, len si musím počkať rok... a mal pravdu mala som ísť a bojovať aspoň v tom kickboxe, ale človek sa musí poučiť na svojich chybách a viem, že nabudúce ak sa niečo takéto vyskytne, určite nebudem vešať dole hlavu... tak práve teraz som tu, to je ten dôvod môjho vycestovania, nikdy by som nevycestovala von do zahraničia, aj keď ma to vždy lákalo.... dôvod prečo som nechcela vycestovať bol frajer, predsa ho opustiť kvôli tomu, že chcem spoznať svet... je odo mňa sobecké, ale keďže nastala táto vec, som si povedala proste musím ísť a aspoň tento rok využiť na angličtinu....nikdy s tým neprotestoval, vždy ma vo všetkom podporoval, tak prečo nevycestovať... po pol roku môjho pobytu v Londýne sa stala vec, ktorá sa stala, stalo sa medzi nami niečo ...a ja som sa rozhodla pokračovať v mojej ceste - ceste cestovateľa :) hovorím si, že je to osud, toto sa malo stať a teraz viem, že môj život sa má uberať iným smerom...
tak to by bolo asi na začiatok,  chcela som Vás uviesť na pravú mieru, že osud mi pekne zamiešal karty a behom minúty ma dokázal otočiť o 180 stupňov :) ...